O Lucii Popp s Editou Gruberovou, Evou Blahovou a Gabrielou Beňačkovou

Na slávnostnom akte odhalenia busty Lucie Popp vo Viedenskej štátnej opere sme sa porozprávali s výnimočnými dámami, reprezentantkami slovenského vokálneho umenia – Editou Gruberovou, Evou Blahovou a Gabrielou Beňačkovou, ktoré spájajú osobné spomienky na Luciu Popp. Otázky sme kládli každej z nich zvlášť, ale prinášame vám ich upravené v štylizovanom spoločnom rozhovore. V jeho závere prinášame aj nečakanú informáciu o jedinom stálom angažmáne Lucie Popp v Československu 50-tych rokov.

 

Ako až dobre ste sa poznali s Luciou Popp?

EVA BLAHOVÁ:
Ja som tu dnes asi jediná, ktorá s Luciou študovala na Vysokej škole, v triede profesorky Anny Hrušovskej. Lucia štúdium končila a ja som bola v prvom ročníku. Z Československa som jej sem do opery písavala listy a sledovala som jej kariéru od jej debutu. Už niekedy v roku 1965 som bola na jej predstavení, keď spievala Kráľovnú noci v Theater an der Wien. Mala som vtedy strašnú trému, aj za ňu! A Lucia ma upokojovala: „Neboj sa, veď sme len ľudia, nie sme mašiny. Keď to nevyjde dneska, vyjde to zajtra.“ Je to neskutočne exponovaná rola, nemusí sa to každý večer podariť, ale jej to vyšlo krásne. Keď som potom v rokoch 1968 – 1971 študovala tu vo Viedni na akadémii piesne a oratóriá, tak sme sa často stretávali. Mohla som vtedy na index chodiť zadarmo do opery. Pamätám si, keď už dnes spomínali Josefa Kripsa – slávneho dirigenta, že dirigoval Gavaliera s ružou a Lucia v tom predstavení spievala Sophie. Spomínam si, aký to bol nádherný zážitok – tiekli mi slzy, tak som plakala, prišla som po predstavení za Luciou do šatne a ona mi vraví: „Vieš, a ten Krips mal ruky hore, počúval ma a nedirigoval ďalej. Ja už som myslela, že nevydržím!“

GABRIELA BEŇAČKOVÁ:
Ja som s ňou nikdy nespievala, vzájomne sme sa však vystriedali na vysokej škole. Ale osobne sme sa poznali veľmi dobre, v Mníchove sme spolu rady chodievali na krevety a aj u nej doma som bola niekoľkokrát.

EDITA GRUBEROVÁ:
Súkromne sme sa s Luciou poznali veľmi dobre, bola som na návšteve u nej a ona zas u mňa. Keď som sa dozvedela, že je chorá, tak som sa s ňou spojila, ale netušila som, že je to až tak vážne. Zavolala som jej do nemocnice v Mníchove a ona mi s nadšením rozprávala, že pán profesor, ktorý ju ošetroval, jej oznámil, že na druhý deň už môže odísť z nemocnice domov. Tvrdil, že jej zdravotný stav to umožňuje. No a potom náhle prišiel koniec. To bol pre mňa úplný šok, pretože ja som samozrejme uverila tomu, že sa jej polepšilo. Dnes s odstupom času si hovorím, že oni vtedy v nemocnici asi už nevedeli, čo ešte majú robiť s pacientkou v jej stave, lebo jej zrejme už nevedeli nijako pomôcť. Tak ju chceli aspoň prepustiť domov a ona si myslela, že je to preto, lebo jej stav sa zlepšil. Bola vtedy naozaj plná nádeje, že na druhý deň ide domov a že už bude lepšie. Viem, že tomu verila, lebo ja som jedna z tých úplne posledných, ktorí s ňou telefonovali. Nemala som potuchy, že je tak vážne chorá.

Pani Blahová, váš vzťah s Luciou bol pomerne dosť osobný, však?

EVA BLAHOVÁ:
Až natoľko osobný, že som Lucii sľúbila, že ak raz budem mať dievčatko, tak ho pomenujem po nej. A naozaj, narodila sa mi dcéra a dala som jej meno Lucka.

Ktorý zážitok s ňou vám príde na myseľ ako prvý, takto s odstupom času?

EVA BLAHOVÁ:
Napríklad ako spievala s Lucianom Pavarottim v Idomeneovi. Celé popoludnie sme v ten deň chodili po meste a ja som potom mala výčitky, či večer dobre zaspieva, keď som ju celý deň rozptyľovala inými vecami. My sme totiž v ten deň spolu kupovali topánky. Ale zaspievala výborne. Paradoxom bolo, že tie topánky ma potom tlačili na predstavení, a tak som sa vyzula. Keď som cez prestávku vyšla bosá z lóže, uvidela som obrovské množstvo fotografov. Najprv som nevedela, čo sa deje, o chvíľu som však zistila, že vo vedľajšej lóži sedí monacká kňažná Grace Kelly. Takže dokonca aj tá sa prišla pozrieť na Luciu. No a o dva týždne na to sa Grace zabila v aute. To bolo v roku 1982.

Boli ste vy všetky vzájomne v tomto období v kontakte? Pôsobili ste vo Viedni…

EVA BLAHOVÁ:
Pamätám si, ako som Lucii raz povedala: „Lucka, vieš, je tu jedna mladá speváčka zo Slovenska v štúdiu v Štátnej opere, volá sa Edita Gruberová, uvidíš, že tá spraví veľkú kariéru!“ Aj som to teraz pani Gruberovej povedala, že tak som ju vlastne Lucii predstavila. A pamätám si aj, ako ma zobrala v Salzburgu na skúšku, spievala tam práve s pani Gruberovou, ktorá spievala Paminu, a Lucia jej mamu – Kráľovnú noci.

Keď sa už blížil koniec, vedeli ste, že Lucia zomiera?

EVA BLAHOVÁ:
Tušila som to. Spievala som na pohrebe jej mamičky v Bratislave a to bolo rok pred smrťou Lucie. Potom, ako jej mamička zomrela, začala som si ju viac všímať a odpozorovala som isté zmeny v jej chovaní. Aj som vtedy povedala našej profesorke Hrušovskej, že sa mi Lucia nejako nezdá, ale tá povedala, že len fantazírujem. Spomínam si, ako sme sedeli naproti Štátnej opere na káve s Luciou a ja jej vravím, nemáš nejakú fotku? A ona mi vraví, chceš to pre seba? Povedala som, že áno. Také krásne venovanie mi napísala, lebo už asi vedela, že veľa tých venovaní nebude podpisovať. V septembri ešte mala recitál v Drážďanoch. Mala už metastázy do mozgu a strácala v tom čase pohybovú istotu. Jedna moja priateľka klaviristka mi povedala, že Lucia vtedy v Drážďanoch síce spievala výborne, ale museli jej pomáhať po schodíkoch na javisko. Na jej hlas choroba vplyv nemala, ale ona strácala rovnováhu, nemala stabilitu.

O čom ste sa rozprávali vo vašom poslednom telefonáte?

EVA BLAHOVÁ:
Zavolala mi asi mesiac predtým, než zomrela. Povedala mi, že má spievať v Zürichu, ale necíti sa dobre. Chcela vedieť, čo má robiť. Povedala som jej, nech to odriekne, veď bude mať ešte veľa iných príležitostí si tam zaspievať. Veľmi dlho sme sa vtedy rozprávali. Neskôr som sa dozvedela, že takto zavolala ešte aj našej pani profesorke. Vtedy som pochopila, že ona sa s nami vlastne týmito telefonátmi rozlúčila, lebo koniec potom prišiel veľmi rýchlo.

Uvedomila som si, že Lucia bude mať 12. novembra narodeniny, tak som sa rozhodla, že jej budem blahoželať skôr, lebo som odchádzala do poroty do kanadského Montrealu. Aj som jej napísala k narodeninám list. Lucia potom 16. novembra zomrela. Pamätám si to veľmi presne, že som v hoteli prišla dole na recepciu a tam mi oznámili, že zomrela jedna veľmi slávna speváčka. A ja som v tej chvíli okamžite vedela, že to bola ona… (Eva Blahová rozcítená a so slzami v očiach prerušuje svoje rozprávanie.)

Kedy ste ju videli na javisku poslednýkrát?

EVA BLAHOVÁ:
Jedno z posledných predstavení, ktoré som s Luciou videla, boli Majstri speváci, spievala Evu, prišla som si to pozrieť spolu aj s našou pani profesorkou. To bolo naposledy, čo som ju videla v predstavení, práve tu vo Viedni.

GABRIELA BEŇAČKOVÁ:
Je zvláštne, že sme si s Luciou spolu nikdy nezaspievali – nemali sme asi šťastie. Ale hoci sme neboli spolu na javisku v priamom zmysle slova, ocitli sme sa aspoň symbolicky spoločne v tej istej úlohe, lebo ja som jej prenechala svoju rolu. Ona totiž veľmi túžila potom, aby mohla spievať Maršálku, a ja som na ňu dostala ponuku. Vtedy ma poprosila, či by som jej ju neprenechala, lebo ona je už veľmi chorá, a ak si to nezaspieva teraz, tak už zrejme nikdy. Ja som jej teda ju prenechala a paradoxne som to potom bola ja, komu Maršálka už nikdy nebola ponúknutá. Takže som si ju už nikdy nezaspievala. A taktiež som neskôr robila Lohengrina v Zürichu, ale som to odriekla. Pamätám si, že Lucia mi vtedy povedala: „Zoberiem to za teba, lebo ja už dlho nebudem živá.“

Keby ste si mohli vybrať niektorú zo skladieb, čo k nej patrili, čo by tu dnes symbolicky v priestoroch Viedenskej štátnej opery jej krásnym hlasom zaznelo?

EDITA GRUBEROVÁ:
Poďla mňa práve Kráľovná noci. Ja som bola ešte len študentkou v Bratislave, keď na plagáte už bolo napísané, že večer vo Viedenskej štátnej opere účinkuje Lucia Popp. To bola pre nás vtedy tak úžasná vec, že by bolo pekné – alebo lepšie povedané, ja by som si priala, aby tu niektorá z tých jej vtedajších nahrávok Kráľovnej noci zaznela.

V Rakúsku na Luciu Popp dodnes spomínajú s úctou, prebiehajú snahy na podanie návrhu, aby sa vo Viedni po nej volala jedna z ulíc. U nás, zdá sa, nie je záujem si ju pripomenúť ani takto, symbolicky.

EVA BLAHOVÁ:
No lebo u nás ju ani do SND nevzali. Ale to máte tak aj s inými spevákmi, ja keď som do SND priviedla svojho žiaka Piotra Beczału na predspievanie, tak nezobrali dokonca ani jeho. Viete, na to je ťažko vôbec niečo povedať.

Podľa vášho názoru, prečo Lucia Popp doma neuspela?

EDITA GRUBEROVÁ:
To isté sa predsa stalo aj mne. Ani mňa nezobrali do SND. Tak čo iné nám zostalo ako emigrovať? Ale som rada, že bola aspoň táto dnešná oslava. Je to predsa veľmi pekné, že aspoň takto dodatočne sme si Luciu dnes uctili.

GABRIELA BEŇAČKOVÁ:
Ani mňa nezobrali na Slovensku do divadla. V Bratislave ma nechceli. Ako sa vraví, doma nikto nie je prorokom. Je taký malý zázrak, že aspoň toto dnešné odhalenie busty sa podarilo vôbec uskutočniť.

***

O to prekvapivejšie sa o umeleckom pôsobení Lucie Popp v Československu pre Operu Plus vyjadril generálny riaditeľ umeleckého súboru Lúčnica Marián Turner:

„Lucia Popp vo svojej rodnej vlasti pôsobila len krátko a v pomerne mladom veku emigrovala z vtedajšieho Československa. Takže – popri účinkovaní vo filme a na jednorázových vystúpeniach s operným repertoárom – bol vlastne jedinou umeleckou inštitúciou, v ktorej na Slovensku pôsobila, Umelecký súbor Lúčnica. V jeho speváckom zbore bola Lucia sólistkou v druhej polovici 50-tych rokov. Pre Lúčnicu je to veľká česť a pamiatku Lucie Popp si v nej aj s veľkou úctou dodnes pripomíname.“