Zlaté hlasy slovenské opery: Rudolf Petrák

Zlaté hlasy slovenskej opery: Rudolf Petrák 
…prvý Slovák na Newyorskej opernej scéne

Rudolf Petrák (3. septembra 1917 Sučany – 3. marca 1972 Greenwich, štát Connecticut, USA). Vynikajúci predstaviteľ lyrických tenorových úloh, ktoré uviedol v Slovenskom národnom divadle (člen od roku 1942), vo Volksoper vo Viedni (1943-1944), vo Veľkej opere 5. mája v Prahe (1946-1947) a v New York City Opera Company v Spojených štátoch amerických (1948-1967). Z jeho najslávnejších rolí doma i vo svete spomeňme Rudolfa v Bohéme, Alfréda v Traviate, des Grieuxa v Massenetovej Manon, Vojvodu v Rigolettovi, Manrica v Trubadúrovi, Cavaradossiho v Toske, Pinkertona v Madame Butterfly, Ottavia v Donovi Giovannim, Fausta v Gounodovom Faustovi a Margaréte, Waltera von Stolzinga v Majstroch spevákoch norimberských Richarda Wagnera a iné. Bol prvým operným spevákom, ktorý reprezentoval Slovensko v Spojených štátoch – dvadsať sezón bol sólistom v New York City Opera Company.V Spojených štátoch pôsobil aj koncertne – o čom svedčí zopár zachovaných nahrávok (gramoplatní) z klasickej hudby (pre MGM) a precítene interpretovaných slovenských ľudových piesní (nahraných pre súkromné vydavateľstvo Marina Records), s ktorými často účinkoval pred americkými Slovákmi. Žiaľ, zvukové dokumenty z Petrákovho hlasu nemajú najlepšiu technickú kvalitu, no svedčia o vokálnej technike, farbe a obrovskej emocionalite umelca. Roku 1948 absolvoval Rudolf Petrák veľké turné po USA, na ktorom spieval tenorové sólo v Beethovenovej IX. symfónii pod taktovkou slávneho Artura Toscaniniho, ktorý sa vyjadroval mimoriadne pochvalne o hlase a ďalších interpretačných kvalitách Rudolfa Petráka. Podobne vyjadril obdiv v Petrákovmu hlasu dirigent Leopold Stokowski. V súkromnom liste z roku 1957 mu ďakoval za sólový výkon v Canticum Sacrum Igora Stravinského.

Z prameňov
Rudolf Petrák pochádzal zo Sučian. Jeho otec Rudolf bol stolárom vo vrútockých železničných dielňach. Matka – rodená Slavkovská – bola pôrodnou asistentkou. Petrákovci mali okrem mladšieho syna Rudolfa ešte staršiu dcéru Valiku. Dnes už nežije, a tak sa stratila posledná možnosť na skontaktovanie sa s rodinnými osudmi Petrákovcov.

Od učiteľstva k opere
Hudobné nadanie zdedil Rudolf Petrák po rodičoch. Otec bol členom miestneho spevokolu v Sučanoch. Keď sa Rudolf Petrák stal študentom učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, vzdelával sa tu aj v hre na klavíri, husliach, organe a v speve. Od roku 1936 pôsobil niekoľko rokov ako učiteľ v Smoleniciach. Okrem toho bol členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Túžil sa však venovať hudbe profesionálne. Jeho nádherný pastelový tenor zaujal hudobníkov (okrem iných skladateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského), ktorí ho odporúčali na odborné štúdiá spevu. Mária Kišonová-Hubová, dlhoročná sólistka Opery Slovenského národného divadla, v ostatných rokoch svojho života spomínala na stretnutie s mladým Rudolfom Petrákom takto:

Prišiel za mnou s dôverou, ako tiež za bývalou učiteľkou, s otázkou, ako sa mi podarilo presedlať na opernú scénu. Súčasne ma poprosil, aby som si ho vypočula a odporučila k niektorému vokálnemu pedagógovi. Mal veľmi pekný lyrický tenor s jemným zafarbením. Skontaktovala som ho s profesorkou Annou Korínskou, svojou vokálnou pedagogičkou. Tá ho učila spev súkromne. V roku 1942 predspieval v Slovenskom národnom divadle a čoskoro sa predstavil na scéne s prvými úlohami. Bol mimoriadne muzikálny, usilovný, ambiciózny, inteligentný… Vedel vytvoriť atmosféru na javisku, no nebol živelným spevákom – pôsobil skôr decentne a dodržiaval charakter postavy. Mal zmysel pre jemnú komiku. Spomínam si najmä na jeho Rudolfa v Bohéme. Spievala som s ním v inscenácii tejto opery v Prahe, kde sme istý čas obaja pôsobili vo vtedajšej Veľkej opere 5. mája. Ja som robila Musettu, on Rudolfa. Podľa mňa mal hlas predurčený najmä na mozartovské a rossiniovské party. 1) Rudolfa Petráka dobre poznala aj rodina Krčméryovsko-Vrteľovská. Jela Krčméry-Vrteľová, známa slovenská prekladateľka, operná dramaturgička a hudobná spisovateľka, pôvodne tiež operná speváčka –mezzosopranistka, niekoľko rokov sólistka Opery SND, takto charakterizovala Rudolfa Petráka:

Bol strednej postavy, s malým sklonom k zaokrúhľovaniu, čistej, takmer porcelánovej pleti – tvár s jemným, trochu ohnutým nosom, čelo predĺžené, s tvoriacou sa plešinkou a milý, vždy pohotový úsmev na perách. Bol veľmi cieľavedomý. Vždy mal v hlave svoj spev a dozeral prísne na to, čo mu prospievalo. Spieval neobyčajne ľahko, nikdy som nepočula, že by tón tlačil. Vyberal si veci, ktoré jeho ľahkému tenoru pristali. 2) Jela Krčméry – Vrteľováv osobných spomienkach na Petráka ďalej píše:

U „mamy“ Korínskej, kde ma priviedol práve Rudko, mala som príležitosť často ho počuť a obdivovať, ako prirodzene a ľahko tvorí tón a málokedy potrebuje úpravy pani profesorky. Študoval práve Bohému, s ktorou sa chcel neskôr preukázať v Taliansku. Na javisku som ho počula v Barbierovi – a veru, neviem, či som odvtedy počula a videla lepší výkon v úlohe Almavivu! Rozkošne spieval prvú serenádu, ktorú akoby bol autor napísal priamo pre neho. Opitú scénu zahral zase s takou vervou, že sa takmer triasla celá scéna… Bol v tej role ozaj vynikajúci! Skvelou partnerkou mu bola pani Mimi Kišonová – Hubová, ako líštička prešibaná, ktorá Rosinu zahrala so šarmom sebe vlastným. Hvastija hral Figara a jednou z najmilších postáv tohto predstavenia – okrem už spomínaných interpretov – bol, pravdaže, basista Arnold Flőgl ako Bartolo, s dlhočizným klobúkom, z ktorého v pravidelných intervaloch čľupkala voda. Na toto predstavenie nikdy nezabudnem…

Na hodinách si Rudko pripravoval aj Lovcov perál, Nápoj lásky s Una furtiva lacrima a známe talianske znárodnené piesne… Bol dobrým interpretom piesní – no nielen jeho spev, ale aj výslovnosť bola brilantná! Krásne interpretoval aj Pinkertona v Madame Butterfly – tiež jednu zo svojich prvých úloh. Rudko zakrátko dostal štipendium na ročný pobyt v Taliansku – v Ríme. Dlho sa pripravoval na cestu, chystal si repertoár na predspievanie – a venoval sa aj svojmu oblečeniu, batožine, lebo aj v tomto smere chcel Slovensko dobre reprezentovať. Mal aj sklony k velikášstvu – možno dôsledok skromných pomerov, z ktorých pochádzal. Všetko nakupoval vo veľkom… 3)Z Bratislavy do světa
Rudolf Petrák po krátkom pôsobení v Slovenskom národnom divadle študoval ako štipendista v roku 1942 spev v Ríme u slávneho barytonistu Riccarda Stracciariho. (V polovici štyridsiatych rokov minulého storočia u tohto umelca a vokálneho pedagóga študoval aj ďalší vynikajúci slovenský spevák, exulant – basista Leo Pudiš).

Vo Viedni, kde bol Rudolf Petrák riadnym členom Volksoper (v rokoch 1943-1944), sa zasa stal žiakom vokálnej pedagogičky prof. Balzerovej. Viedenské angažmán Petrákovi vybavil – podľa Jely Krčmérovej – rakúsky tenorista Anton Dermota, za ktorého Petrák raz v predstavení „zaskočil“.

Svojím spôsobom osudové priateľstvo spájalo speváka s mladým slovenským huslistom Albínom Vrteľom, v tých časoch poslucháčom viedenskej Hochschule für Musik v triede prof. Wolfganga Schneiderhana. Vrteľ na to spomína vo svojej knihe Husle s dračou hlavou takto:

Tenorista Rudolf Petrák prišiel do Opery SND tuším zarovno so mnou. Mal pekný hlas a sľubnú perspektívu. Spoznali sme sa už v divadle, hoci len letmo. Petrák, vtedy už angažovaný vo viedenskej Volksoper, mal veľké ambície a vedel sa v spoločnosti rýchlo a úspešne zorientovať. Raz ma pozval do svojho pomerne luxusného viedenského bytu. Medzi rečou, pri poháriku vínka ma odrazu upútala fotografia v sklenom rámiku, položená nápadne na klavíri. Spýtal som sa, kto je tá krásna mladá dáma. Vraj je to speváčka, veľmi nadané dievča zo vzácnej slovenskej rodiny. Už neviem, či mi povedal aj meno, no cestou domov mi akosi nešiel z mysle ten obrázok. Nemal som viac príležitostí navštíviť slovenského speváka vo Viedni, o to viac som bol prekvapený, keď som toto nadané dievča – Jelku Krčméry – stretával potom takmer denne na javisku Slovenského národného divadla a sprevádzal jej vskutku teplý, farebný a pútavý mezzosoprán na operných predstaveniach. Ale to bolo až oveľa neskôr. 4)

Exulant
Po druhej svetovej vojne sa Rudolf Petrák nakrátko vrátil do Bratislavy a úspešne pôsobil aj v Prahe. Rozhodnutie odísť „na skusy“ do USA bolo preňho osudné. Začiatkom roku 1948 si ho v SND vypočul v Trubadúrovi intendant New York City Opera Company László Halász, ktorý hľadal v Európe výborných tenoristov. Po predstavení Halász okamžite vyhľadal Petráka v šatni a ponúkol mu zmluvu do New York City Opera. Po dvojdňovom uvažovaní ju Petrák podpísal. V Československu sa totiž schyľovalo k uchopeniu moci komunistami – čo ovplyvnilo rozhodnutie umelca, aby odišiel do Spojených štátov amerických. Po februárových udalostiach 1948 v Československu sa rozhodol v USA natrvalo zostať. Stal sa sólistom New York City Opera Company, kde pôsobil dvadsať rokov. Jeho manželka Feďa, rodená Kalenčíková (v tých časoch krasokorčuliarska majsterka Slovenska) ho čoskoro – aj so svojimi rodičmi – nasledovala do emigrácie, ovšem zložitejšou cestou – cez Rakúsko.S manželkou Feďou mali Petrákovci dvoch synov – Petra a Evana. Po rozpade manželstva sa Petrákovi v druhom partnerskom zväzku so zdravotnou sestrou Arline (1928-1990) narodila ešte dcéra Valéria.

K najvýznamnejším dňom speváka patril určite 8. november 1954, kedy bol oficiálne pozvaný do Washingtonu, kde ho – spolu s ďalšími dvadsiatimi štyrmi významnými osobnosťami – prijal v Bielom dome prezident Eisenhower, ktorý mu osobne odovzdal americké štátne občianstvo.

Koncom deväťdesiatych rokov som sa pokúsila písomne skontaktovať s pani Feďou (nakoľko Arline už nežila). Po druhom manželovi sa pani Feďa volala Hvizdáková a žila so synmi v USA. Snaha o poskytnutie spomienkového alebo dokumentačného materiálu života s bývalým manželom boli však zamietnuté. No strohá poznámka o osude Petráka v odpovedi pani Petrákovej – Hvizdákovej potvrdila vzťah vtedajšej slovenskej emigrácie k tomuto (no nielen k tomuto!) slovenskému umelcovi v USA:

Väčšina jeho brilantnej kariéry sa uskutočnila v USA – a z nej veľa rozdal americkým Slovákom. Je smutné, že si ani jeden z týchto významných amerických spolkov po smrti naňho nespomenul. 5)

Pravdivé a nepravdivé legendy
Z legiend, ktoré – okrem faktov – kolujú o každom umelcovi, stojí za zmienku napríklad tá, že Rudolfovi Petrákovi boli brány Metropolitnej opery zatvorené preto, lebo na jednom vystúpení pobozkal ruku černošskej sólistke (Leontyne Priceová?). Niečo také v USA, kde sa segregácia zrušila až roku 1964, sa v americkej spoločnosti tej doby neodpúšťalo… Je možné, že Rudolf Petrák túto historku porozprával v Bratislave pri svojej návšteve Slovenska roku 1968, keď sa radostne zvítal s mnohými známymi.

Ale kariéra a ďalšie osudy Rudolfa Petráka zrejme neboli ovplyvnené iba touto okolnosťou osudu. Za mnohé môže umelcova prchká, vznetlivá, bohémska, nevyrovnaná povaha a neochota (či nedôvera – alebo obava?) spojiť sa so šikovným manažérom, už v tých časoch nevyhnutným pre úspešný umelecký vstup do „vyšších umeleckých kruhov“ americkej hudobnej kultúry.

Rudolf Petrák mal v repertoári okolo tridsiatich titulných tenorových rolí v niekoľkých jazykoch, spieval koncertný a operný repertoár pod taktovkami významných svetových dirigentov, ako boli Arturo Toscanini, Erich Leinsdorf, Leopold Stokowski, Eugéne Ormandy, Thor Johnson, Tullio Serafin, Jean Morel, Joseph Krips, Igor Markewich…

Partnermi na javisku mu boli vynikajúce spevácke osobnosti tej doby: Eleanor Steberová, Nell Rankin, Dorothy Kirstenová, Jarmila Novotná, Leontyne Priceová, Herva Nelli, Martha Liptonová, Regina Resnik, Roberta Petersová a ďalšie osobnosti.

Návrat na Slovensko
Aké boli okolnosti umelcovej návštevy Slovenska v roku 1968? Rudolf Petrák sa pokúšal získať na Slovensku poverenie od Matice slovenskej, aby túto významnú národnú inštitúciu oficiálne zastupoval v USA. Iste by mu to v postavení medzi americkými Slovákmi pomohlo. Svoju spevácku kariéru končil… Slovensko by zasa reprezentovala osobnosť, ktorá mala svoje meno v kultúrno-spoločenských kruhoch exulantov v New Yorku a azda i USA. Žiaľ, táto idea sa nerealizovala.

Pri jedinej a poslednej návšteve Slovenska – dvadsať rokov po odchode z domova! – sa však s nadšením chystal najmä hosťovať v Opere Slovenského národného divadla. Svoju predčasnú radosť neprimerane demonštroval medzi bývalými kolegami v divadle. Zrejme to niektorým vadilo, a tak ho s falošným obvinením udali. V priebehu dvadsaťštyri hodín musel Petrák opustiť Československo – bez hosťovania v kedysi domovskej národnej opere. Na Slovensko sa už nikdy nevrátil. Následky toho odchodu sa bolestne dotkli následného osudu, zdravia a života Rudolfa Petráka. Bola to doba, ktorú dejiny síce nazvali „dubčekovskou jarou“, „socializmom s ľudskou tvárou“, ale duša národa zostala poznačená pretrvávajúcou ľudskou závisťou, príznačnou najmä pre umelecké kruhy.

Po relatívne skorom ukončení angažmán v New York City Opera Company, hrával Rudolf Petrák ako organista v kostoloch. Mnohonásobné údery života urýchlili jeho krízu, ako aj predčasnú smrť. Štyri roky po návšteve Slovenska, 3. marca 1972, zomrel ako päťdesiatich štyroch ročný na infarkt, na vrátnici nemocnice, kde ležala jeho druhá, chorá manželka.

Rudolf Petrák je pochovaný v americkom meste Greenwich (štát Connecticut), na cintoríne Putnam Cementary – spolu so svojou druhou manželkou Arline Petrak.

S odhalenou kožou
Rudolf Petrák bol neobyčajne emotívny. O tom svedčí zvlášť jeho interpretácia slovenských ľudových piesní, kde evidentne cítiť bolestné prežívanie, až nárek človeka, ktorý sa nikdy nevyrovnal s odchodom zo Slovenska. Nahrávky týchto piesní, úryvky z operného i koncertného repertoáru Rudolfa Petráka i dostupné fakty o jeho neradostnom – ale aj bohémskom – živote v cudzine sa uchovali okrem archívu MUDr. Ivana Maňku aj zásluhou Petrákovho svokra Rudolfa Kalenčíka a tenoristu Juraja Hurného, ktorý s Kalenčíkom udržiaval korešpondenciu. A tak v spolupráci s rozhlasovou hudobnou redaktorkou PhDr. Etelou Čárskou, vďaka všetkým dostupným zvukovo-slovným dokumentom, vznikla aj hudobno-slovná relácia „Stopy vedú do Ameriky“, vysielaná 4. októbra 1994. 6)

Rudolf Petrák nahral v USA – v pomerne amatérskych podmienkach, za organizačno-finančného prispenia svojho prvého svokra Rudolfa Kalenčíka – zopár platní s klavírnym sprievodom. Ako zvukové dokumenty sa uchovali tiež niektoré operné árie a veľké koncertné sólové čísla v jeho predvedení. Svedčia o jedinečnom, neopakovateľnom lyrickom tenoristovi, ktorého hlas oplýval ušľachtilosťou, farbou a delikátnosťou prejavu. Nerobilo mu problém nielen vysoké „c“, ale ani tóny nad týmto hraničným tónom tenoristov. Dôkazom toho je ukážka z extrémne vysokého tenorového partu v Orffovej kantáte Carmina burana.Rudolf Petrák bol tenorista, aký sa rodí raz za storočie. S omamným hlasom, vynikajúcou vokálnou technikou a neobyčajnou citovou vrúcnosťou. Faktom zostáva, že bol prvým Slovákom na newyorskej opernej scéne v prvej polovici päťdesiatych rokov.

Zásluhou Konzervatória v Žiline sa od roku 2008 realizuje vokálna súťaž s menom Rudolfa Petráka. Jej odborným garantom je doc. Magdaléna Blahušiaková, dlhoročná sólistka Opery Slovenského národného divadla.

Z kritík Rudolfa Petráka
Tónová nádhera… Autentickosť štýlu. Pravé umenie! (The New York Herald Tribune)

Neobyčajne jemný tenor. (The Cincinnati Enquirer)

Tenorista Rudolf Petrák spieval s istotou vrodeného majstrovstva – virtuozity. Jeho hlas je zamatovo teplý a kvalitný. (The Chicago Sun Times)

Jedným z najlepších spevákov bol Petrák ako Don Ottavio. Jeho hladký, dobre kontrolovaný hlas je priam ideálny pre hudbu Dona Giovanniho. (The New York Times)

Skvelý lyricky tenorista, so vzácnym precítením a výrazom. Zdá sa, že publikum očaril, Perfektné spievanie… (The Rocester Times Union). 7)

***
Poznámky:
1) Kišonová-Hubová, Mária: Osobné vyznanie autorke, zaznamenané zvukovo. In: V osobnom vlastníctve autorky
2) Krčméry-Vrteľová, Jela: Z osobnej korešpondencie. In: V súkromnom vlastníctve autorky
3) Krčméry-Vrteľová, Jela: Z osobnej korešpondencie. In: V súkromnom vlastníctve autorky
4) Vrteľ, Albín: Husle s dračou hlavou, s. 136. PRINT-SERVIS v spolupráci s OFPRINT-om, Bratislava 1966.
5) Hvizdáková, Feďa: Z listu autorke, r. 1995. In: súkromný archív autorky
6)Ursínyová, Terézia: Stopy vedú do Ameriky. Hudobno-slovná relácia s použitím autentických zvukových zápisov spevákovho hlasu z magnetofónových pások. Vysielané 4. októbra 1994 na stanici Devín. Minutáž 55´. In: Súkromný archív autorky
7) MUDr. Maňka, Ivan: Ohlasy tlače, fotografie a zvukové nahrávky zo súkromného archívu